Je pondelok, 16. novembra 2015.
Vonku 33 stupňov, teplo, že by si človek ani tielko neobliekol.

Na ďalší deň bude sviatok a tak rozmýšľame, ako ho na tomto slnečnom ostrove v Thajsku využijeme naplno.

“Mohli by sme si požičať skútre a obísť celý ostrov.” Navrhol Jakub.

Hlavou mi preletelo: “Áno, to je presne to, čo som chcel počuť…”

A už sa mi pred očami premietali hororové scény, všadeprítomná krv a vybuchujúce autá. A príčina? Ja na skútri. V Thajsku.

V krajine, kde predpisy nehrajú skoro žiadnu rolu. A kde sa jazdí opačne.

Ledva som sa týchto nepríliš pekných obrazov striasol a už som stál v požičovni.

“Chcem hentú.” Hovorím a ukázal som na prvý skúter, ktorý sa mi pozdával.

“Priateľu, zober si túto.” Ukázal snedý Thajec nižšieho vzrastu na Suzuki na kraji. „Tá je pre teba lepšia. A je aj silnejšia.“

Viac som nepotreboval počuť. Chcel som niečo, čo ma v miestnych kopcoch bez problémov vynesie. Ideálne, keby to do kopca vytiahlo aj dvoch.

“Iba skočím pre Hanku a môžme sa vydať na cestu.” Hovorí mi Jakub, zatiaľ čo si ja vybavujem pomerne lacnú rýchlopôžičku skútra na 2 dni.

Natrafili sme na požičovňu, kde nebolo potrebné platiť zálohu. “To je super”. Pomyslel som si a odovzdal som im svoj vodičák, ktorý mi po návrate skútra vrátia.

Keďže moji noví thajskí priatelia videli, ktorým smerom išiel Jakub, postavili mi skúter do tejto strany. My sme však chceli ísť opačne. Keďže Jakuba nebolo stále nikde, povedal som si, že sa zatiaľ otočím.

A už to začalo.

Moje Suzuki chcípalo. Aby nechcíplo, musel som pri štartovaní pridať plyn. Skúter sa vždy chytil až potom.

No a keďže som stále stál pred požičovňou, personál mi ochotne ukázal čo je plyn, čo brzda a že mám dať pri štarte dole stojan. To preto, že videli, že mi to moc nejde.

„Pre nich to je bicykel. Pre mňa stroj pekelný. Mal by som sa naladiť na ich frekvenciu.” Povedal som si a už som sedel na naštartovanom skútri.

No dobre, tak sa teda už konečne otočím. Ešte aspoň tak 50krát som skontroloval, či v protismere nič nejde a konečne pomaly pridávam plyn.

Otáčam sa. “Do prdele, kto tam dal ten taxík?!” Hovorím si v polke cesty.

Ruka stále na plyne a brzdím. Už nezatáčam. A mám to namierené presne do taxíka oproti požičovni. No a tá sviňa nechce zastaviť!

O sekundu skúter zastavil.
So mnou pod taxíkom.

Ochotný pracovník z požičovne mi prišiel pomôcť postaviť sa a kontroluje stav skútra. Na ňom nič a tak sa so mnou lúči so slovami: „go slowly :)“.

Okolo mňa zatial prešlo asi 400 Thajcov, ktorí majú dodnes na čo spomínať.

“Ahoj.” Prihovorila sa mi o chvíľu milá mladá Thajka. “Ty si mi nabúral taxík?” Pýta sa s úsmevom.

“Áno.” Hovorím a už mi ukazuje na blatník, kde vidí nejaký drobný búchanček.

Zrazu nás je okolo taxíka asi 5. Niektorí tam len tak stoja a bavia sa, zatiaľ čo sa ja rozprávam s mladou slečnou o škodách na majetku. Dokonca bol pri nás aj tlmočník. Doteraz nechápem, kde sa tam nabral.

Keďže slečna nevedela odhadnúť škodu, na chvíľku si odbehla.

Medzičasom dorazil Jakub. A hneď nás bolo pri veselom taxíku viac. So slečnou pomaly prichádza postarší pán, ktorý v náručí drží zrejme svoju vnučku.

Ten už tak veselý a milý nebol. Ten sa už aj trochu mračil.

“To budeme musieť dať dole celý nárazník. Ísť do poisťovne a minimálne dva dni nebudeme jazdiť. Budeme mať stratu na zisku. Musíme to dať opraviť, lebo to je bezpečnostné riziko!”

Povie človek z krajiny, v ktorej sme bežne cestovali piati jedným tuk-tukom určeným pre dvoch ľudí.

“Chceme 8 000 bahtov alebo môžme zavolať policajtov.”

Chcel som to už mať celé za sebou, ale 8 000 nám prišlo fakt veľa. Chvíľu sme diskutovali a zjednávali, či ten škrabanček musí fakt výjsť tak draho.

“Dobre. Dajte nám teda 7, aby ste mohli dnes mať pokojný spánok.” Kompromisne navrhuje starší pán.

Nakoniec súhlasíme a včetci sa s úsmevom lúčime.

Čo však tým chcem povedať?


Troma slovami:
Dôležitosť Finančnej Rezervy.


Či už chceme alebo nie, do života nám prichádzajú situácie, ktoré nemôžeme predvídať. A ktoré nám dokážu nabúrať rozpočet.

A práve na takéto situácie mám vytvorenú svoju vlastnú finančnú rezervu.

Po kontrole stavu rezervy v JugLogicu som vedel, že ma nabúraný taxík finančne vôbec nerozhodí a naplno si môžem vychutnať zvyšok svojho pobytu.

Jej využitie je široké. Či už sa pokazí práčka, niečo na aute alebo ako ja nabúrate taxík. 🙂

Vďaka tejto šikovnej rezervičke budete pripravení aj na takéto životné situácie. Už viac nebudete musieť rozmýšlať, kde na to nabrať peniaze.

Moje odporúčanie znie:
Odkladajte si do takejto rezervy aspoň 10 % svojho príjmu. Našetrite si tak na 6 – 12 mesiacov života.

Že sa to nedá? Že máte príliš veľké výdavky?

Začnite na jednom percente. A to percento postupne zvyšujte. Popritom hľadajte spôsoby, ako výdavky znížiť alebo ako zvýšiť svoje príjmy.

Za chvíľu sa ani nenazdáte a na účte vašej rezervy si nájdete čiastku, ktorá vás poteší. 🙂

Pomôcť vám s tým dokáže aj aplikácia JugLogic, ktorej som autorom. Vďaka nemu vás už rozbité okno či prasknutá pneumatika neprekvapí.

Zistite o tom viac na www.juglogic.com.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here